Príhovor Patrika Dubovského na demonštrácii opozičných strán PS, Saska - 19. decembra 2023 a KDH v Trnave

Priatelia,

nedávno sme hovorili o hodnote občianskej statočnosti a demonštráciách, ktoré sú silným nástrojom demokratického života. Opakom občianskej angažovanosti, odvahy alebo statočnosti sú naša ľahostajnosť, lenivosť alebo zbabelosť. Dnes si udržujeme tú prvú menovanú hodnotovú úroveň a bude na nás, či a koľko na nej vydržíme.

Z pohľadu historika by som chcel spomenúť a vyzdvihnúť demonštrácie Palachovho týždňa v Prahe v januári 1989, ktoré boli práve dôkazom občianskej statočnosti, odvahy a neľahostajnosti, navyše preukazovanej v čase represálií komunistického režimu.

A ako občania sme sa tu v Trnave pred pár rokmi stretli na demonštrácii proti neonacizmu. Dokázali sme slušne, ale jasne protestovať proti vzrastu neonacizmu. I to je vzor úspešnej demonštrácie s dobrým cieľom. Nezabudnime na ňu, nezabudnime ani na množstvo nevinných obetí fašizmu, nacizmu a komunizmu. Nezabudnime, že aj trnavská posádka odišla bojovať do SNP, že aj z Trnavy pochádza jeden z najznámejších odporcov a väzňov komunistického režimu Silvester Krčméry, že aj z Trnavského kraja pochádza podobný slovenský hrdina Anton Srholec, že aj v Trnavskom kraji vznikla Maďarská nezávislá iniciatíva.

Toto sú naše vzory dlhodobého, slušného a statočného odporu proti totalitným režimom. Dnes, po 35 rokoch od kolapsu komunizmu, má táto lživá ideológia a totalitná prax svojich fanúšikov alebo hrozných vykonávateľov. Ruský komunistický neocár Putin s jeho likvidačnou politikou je symbolom, ako ťažko sa totalitné režimy vzdávajú moci. Fanúšik červenej hviezdy, kosáka a kladiva či revolučných bláznov Ľuboš Blaha je zasa nebezpečnou karikatúrou túžby po návrate takýchto praktík, ako akýsi slovenský pseudo Che Guevara. Nedovoľme návrat a realizáciu takýchto myšlienok a praktík. Naše demonštrácie nech sú opakom, slušným a kultivovaným, ale rozhodným prejavom názoru alebo činom nesúhlasu. Tak, ako to dokázali trnavskí vojaci v roku 1944, ako to dokázali Krčméry, Srholec alebo eštebákmi utrýznená sestra Zdenka Šelingová, ktorá bola pochovaná tu v Trnave. Títo ľudia sú základom našej demokratickej tradície, na utrpení a krvi politických väzňov stojí naša demokracia a sloboda.

Priatelia, apelujem preto na našu výdrž. Popri nej je ďalšou nevyhnutnosťou naša jednota. Nech je to jednota politických strán v národnej rade i mimo nej, jednota silných i slabých, veľkých i malých, ktorým záleží na ozajstnom spokojnom živote. Veľkí a silní nech pomôžu malým. Povedzme aj dnes „nie!“ pseudopolitike, ktorá je len pridanou nadprácou k vlastnému obohateniu, privilégiám, pocitu dôležitosti, ale najmä k moci a zabraňovaniu potrestania zločinov. Kšefty našich ľudí a provízie z kšeftov do politických centrál, filozofia počtu núl v sume, krabice od šampanského, zlaté tehličky, zväzky bankoviek v alobale, bazény, poľovnícke chaty, únosy vládnym lietadlom, súkromné nákupy štátnymi limuzínami, nešťastné úmrtia ... nesmú otráviť život na Slovensku. I to je úlohou našej občianskej angažovanosti.

Priatelia, v poslednom čase často počujeme, že „máme iný názor“, a to sme sľubovali a to si len plníme. Súhlasím, iný názor je však potiaľ, kde už násilne nevytláča druhý názor, alebo až propaguje neslobodu, obmedzovanie demokracie, šírenie klamstiev alebo násilie. Aj Putin má iný názor na život, ako mali obete v Buči, ktoré odbachli so zviazanými rukami. Aj Remiáš mal iný názor, aj Gaulieder a aj Janko s Martinkou mali iné názory na ich život, keď si vybavovali svadbu a niekto vybavoval ich vraždu, keď si pozerali na internete svadobné šaty a niekto si kontroloval náboje v zásobníku, keď ich rodičia čakali na láskyplný telefonát a iní na potvrdzujúcu šifrovanú esemesku končiacu sa ikonou lebky. Kde boli štátne orgány, keď Ján Kuciak žiadal o ochranu? Čo robili štátne orgány, keď nechtiac zomierali iní ľudia? Majú takýto tiežpolitici morálne právo nám vládnuť a rozdávať rozumy? Toto je naša spoločná krajina, naša demokracia, ktorú si musíme chrániť občianskou angažovanosťou, hoci i ďalšími demonštráciami, petíciami alebo hlasom vo voľbách.

Reminiscencie na zlatý socík niekedy započujeme aj dnes. Napríklad, že by bolo fajn, ak by vládna garnitúra mala zo svojich radov aj prezidenta. To sú reči, ktoré musia vzbudzovať varovné signály. Zasa „vláda jednej ideovej skupiny“? To sme na Slovensku mali 6 rokov počas ľudáckeho režimu a 40 počas toho komunistického. Čakajú nás voľby do Európskeho parlamentu i prezidentské, takže tak ako dnes sme prišli sem, urobme aj počas volieb, aby sme sa namiesto demonštrácií mohli tešiť s našimi rodinami, priateľmi a z pluralitnej a demokratickej spoločnosti, v ktorej sa navzájom vyvažuje vládna moc s inými ústavnými orgánmi a navzájom sa kontrolujú.

Demonštrácie, petície, hojná účasť vo voľbách a hoci aj štrajková pohotovosť voči nešvárom nám občanom prinavracajú česť, ktorú nám kradli totalitné režimy alebo vlády jednej strany a jednej pravdy. Zažili sme ich pred rokom ’89, ale i po ňom. Už nie sme ako ovce alebo ako užitoční idioti, ktorí nosili hlúpe transparenty za voľno v práci a živánsku za 5 korún, alebo sa rozciťovali, keď im bývalí členovia KSČ na MDŽ rozdávali „rudé“ karafiáty.

Sme normálni moderní občania Slovenska, ktoré patrí na Západ, do latinskej civilizácie. Nemusíme sa obracať na ten dnes hrôzostrašný, smrť rozosievajúci Východ. Naša tradícia je odvodená od vzdelancov Veľkej Moravy, benediktínov, bernolákovcov a štúrovcov, Slovenského učeného tovarišstva, ktoré vzniklo tu v Trnave a aj historickej Trnavskej univerzity. My nesmieme vyvolávať napätie, nenávisť a násilie. No nemusíme ani teatrálne usadzovať Krista na slovenský trón, ten je kráľom aj bez svetských šašov. Ale naplňme našu ľudskú a občiansku dôstojnosť a česť slovami troch osobností: Václava Havla: „Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou“, slovami Jána Langoša, aby sme urobili reformu našich myslí a sŕdc alebo výzvou Jána Pavla II.: „Nebojte sa!“.