Príhovor Patrika Dubovského na demonštrácii opozičných strán PS, Saska a KDH, Bratislava - 12. decembra 2023

Priatelia,

ako som bol predstavený, podal som trestné oznámenie na podpredsedu parlamentu Ľuboša Blahu pre podozrenie z extrémizmu. (Ďakujem 111 neziskovým organizáciám za podporu). Počas posledných mesiacov a niekoľkých rokov sme svedkami nárastu prejavov a politickej praxe, ktoré nám pripomínajú roky totalitných režimov, čo by sme nemali pripustiť. To je aj úloha Ústavu pamäti národa (ÚPN), aby poukazoval a skúmal totalitné prejavy v našej histórii. Aby sme aj v demokratických časoch vedeli rozpoznať návrat týchto totalitných praktík a neofašistických a neokomunistických prejavov. Postoje ÚPN i ďalších pamäťových inštitúcií a mimovládnych organizácií sú preto v súčasnosti také dôležité.

Chcel by som hovoriť o dvoch postojoch, ktoré by tomu mohli zabraňovať, a to sú: občianska statočnosť a význam demonštrácií, a to aj počas rokov 1948 – 1989.

Ján Langoš, zakladateľ ÚPN, je výborným príkladom občianskej odvahy, statočnosti a neľahostajnosti. Takýchto ľudí bolo v našej slovenskej histórii obrovské množstvo – konkrétne 71-tisíc politických väzňov odsúdených spolu na 86-tisíc rokov väzenia a 5 doživotí, ako aj stovky a tisíce obetí komunistického režimu. Ich občianska odvaha, statočnosť a obeta nech sú vzorom našej občianskej odvahe a statočnosti.

Kde? V súkromnom živote, v rodinách, v práci a vo verejných vzťahoch. Odvaha uvedomiť si význam prezidentského úradu alebo význam Ústavného súdu pri obrane demokracie. Odvaha apelovať na jednotu opozície voči nedemokratickým snahám, na jednotu parlamentných i mimoparlamentných strán, na jednotu s mimovládnym sektorom. Nie vulgarizmami na adresu politikov, nie nenávisťou a útokmi, nie vyhrážaním sa, že niekoho roztrhneme alebo chytíme pod krk, nie „nakopaním niekde“ alebo nadávaním do – s prepáčením – „amerických kuriev“. To pripomína Klementa Gottwalda, ktorý sa kedysi demokratom vyhrážal, že sa oni, komunisti, do Moskvy chodia učiť, „ako sa vykrúcajú krky“.

Sme na demonštrácii a mnohí sme chodili na mítingy VPN v novembri 1989, na demonštrácie proti mečiarizmu s jeho obeťami, proti nedemokratickým prejavom iných vlád po vražde Jána a Martiny. Niektoré tieto demonštrácie mali svoj hlboký demokratický étos, bola v nich odvaha, statočnosť, chuť zápasiť aj s ozbrojenými zložkami režimov.

V roku 1948 Sokoli a študenti v Prahe pochodovali na podporu prezidenta Beneša, aby nepodľahol tlaku KSČ. Bezpečnosť v rukách komunistickej strany ich rozohnala. V roku 1968 protestovali ľudia proti okupácii a (len v tom roku) ich vyše 100 prišlo o život. V roku 1969 počas pohrebu Jana Palacha ľudia nastavili zrkadlo okupantom a ich československým kolaborantom. Demonštrácie v roku 1969 na 1. výročie okupácie rozohnala už československá polícia na základe tzv. obuškového zákona a bolo aj viacero zabitých demonštrantov. Potom až o 19 rokov prišla tu v Bratislave 25. marca 1988 Sviečková demonštrácia. Tá síce ukázala silu nenávisti voči demokratickým túžbam, ale aj túžbu po viere a slobode, po dodržiavaní občianskych a náboženských práv. Ticho stojacich a modliacich sa ľudí rozohnali až komunistické vodné delá, obušky, slzotvorný plyn a psi tzv. Verejnej bezpečnosti. Ale Sviečková demonštrácia svojim pokojom a pravdou zvíťazila. „Bol to taký malý zázrak,“ povedal o Sviečkovej manifestácii František Mikloško. Demonštrácia ukázala silu dobrej vôle a aj idey nenásilia, ale i odvahu, ktoré by mali viesť aj nás.

Demonštrácie na jeseň 1989 pred Justičným palácom (v Bratislave) proti procesu s Bratislavskou päťkou tisíckami demonštrantov ukázali znovu odvahu a túžbu po slobode a spravodlivosti. Tieto sa, prirodzene, ukázali na mítingoch (Verejnosti proti násiliu) v novembri a decembri 1989. Pochod bratislavských študentov 16. novembra 1989 a pražských 17. novembra 1989, ale najmä zásah na Národní třídě (v Prahe) a následné demonštrácie Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra uzavreli túto úspešnú cestu demonštrácií, teda občianskej statočnosti za demokratické práva proti totalite. Sú nám príkladom a vzorom.

Milí priatelia,

zápas za udržanie demokracie je denno-denný zápas. Vidíme, ako sa totalitné režimy v roku 1938, 1948 či 1968 úspešne alebo násilím dostali k moci. Ako ľahko demokrati prehrali. A ako ťažko rokmi odporu, stovkami obetí zápas za slobodu a demokraciu vybojovávali. Nech je nám to mementom aj v našich moderných dobách, kedy sa nám zdá, že demokracia je neotrasiteľná. Riziko straty slobody je často v našej ľahostajnosti, lenivosti a zbabelosti. Nedajme sa oklamať demagógiou a zastrašovaním. Väčšina v parlamente nemá automaticky pravdu. Pravda sa hľadá s pokorou a v tvrdej práci.

Rád by som chcel pozdraviť politických väzňov, za všetkých Rudolfa Dobiáša, ktorý bol odsúdený za satirickú kresbu Stalina na 18 rokov väzenia a Emíliu Kesegovú Pastvovú, ktorá bola odsúdená za náboženské aktivity. Priatelia, na záver vás zdravím: Pokoj a dobro, Slovensko.